Do akej miery umožniť investorovi rozhodovať vo firme?

Pri vstupe investora do firmy je najpodstatnejšou otázkou, aký podiel na firme investor za svoju investíciu získa. Odpoveď na ňu sa typicky odvíja od valuácie spoločnosti. Hneď druhou najpodstatnejšou je otázka, aký rozsah rozhodovacích a kontrolných práv bude mať investor s takýmto podielom spojený. Odpoveď na túto otázku treba hľadať v akcionárskej dohode.

Menšinový či väčšinový podiel

Na financovaní startupov v skorších kolách sa na slovenskom trhu zúčastňujú prevažne anjelskí (finanční) investori. Teda investori, ktorí firme poskytnú kapitál na ďalší rozvoj, ale na aktívnom riadení a rozhodovaní vo firme sa nezúčastňujú vôbec, alebo len v obmedzenej miere. Investície strategických investorov podporiť firmu nielen finančne, ale tiež pomôcť jej so vstupom na zahraničný trh alebo naučiť lepšie škálovať jej produkt, sú na slovenskom trhu skôr výnimočné.

Štandardná venture kapitálová investícia do slovenského startupu má podobu equity financovania. Investor tak výmenou za poskytnutie finančnej investície nadobúda obchodný podiel, alebo akcie vo firme. Veľkosť obchodného podielu, resp. počet akcií získaných investorom a rozsah práv s nimi spojených sa primárne odvíja od pomeru valuácie spoločnosti a výšky investície.

Pokiaľ ide o investície anjelských investorov, na slovenskom trhu hovoríme o investíciách rádovo v desiatkach tisíc až pár stotisíc euro. Aj vzhľadom na takýto objem investícií je odporúčaným štandardom, že investori nadobúdajú v startupoch menšinový, teda menej ako 50%-ný podiel. Ponechanie väčšinového podielu zakladateľom má zmysel nielen z hľadiska udržania ich motivácie ďalej budovať firmu, ale tiež s cieľom ponechať časť equity pre kľúčových zamestnancov (ESOP) a investorov v ďalších investičných kolách. Rovnako investori v ďalších investičných kolách neradi vidia, ak zakladatelia už po prvom investičnom kole stratia majoritu vo firme.

Právo investora podieť sa na riadení firmy

Finančný investori štandardne ponechávajú zakladateľom pomerne širokú mieru flexibility pri rozhodovaní a dennom riadení firmy. Ich účasť vo firme sa vo väčšine prípadov obmedzuje rolu „pasívneho kontrolóra“ a pri rokovaní o akcionárskej dohody sa preto prirodzene zameriavajú hlavne na ustanovenia smerujúce k ochrane ich investície.

Asi najdiskutovanejšie z nich sú ustanovenia upravujúce rozsah a rozdelenie hlasovacích práv na orgánoch spoločnosti. Aj keď sme pri našom poradenstve narazili aj na prípad, kedy investor okrem práva na dividendu nedisponoval žiadnymi inými právami, ani hlasovacími, takýto prípad vnímam ako výnimku. Bežnejšou je prax, kedy sa zakladatelia dohodnú s investorom na rozsahu tzv. vyhradených záležitostí, rozhodnutie o ktorých nemôžu zakladatelia presadiť bez predchádzajúceho súhlasu investora. V praxi tak aj investor držiaci minoritný podiel na firme môže zablokovať prijatie rozhodnutia o vyhradenej záležitosti zakladateľmi.

Typicky ide o najzásadnejšie rozhodnutia v spoločnosti týkajúce sa napríklad zmeny jej zakladateľských dokumentov (stanov), zvýšenia základného imania, schválenia finančného plánu, predaja majetku alebo podniku spoločnosti, odcudzenia práv duševného vlastníctva, alebo uzavretia zmlúv a vynaloženia nákladov nad rozsah schválený finančným plánom spoločnosti. V prípade, ak je v spoločnosti už viac investorov, schválenie vyhradenej záležitosti býva typicky podmienené súhlasom väčšiny investorov.

Pri strategických rozhodnutiach, týkajúcich sa napríklad zmeny zakladateľských dokumentov alebo schválenia finančného plánu na ďalší finančný rok, sa o takejto vyhradenej záležitosti hlasuje na valnom zhromaždení spoločnosti. Podľa mojej doterajšej skúsenosti sa spomedzi všetkých vyhradených záležitostí zverených na rozhodnutie valnému zhromaždeniu stala najcitlivejšou otázka rozhodovania o zvýšení základného imania. Tá totiž priamo súvisí so zvyšovaním základného imania v dôsledku vstupu nových investorov do spoločnosti v budúcich investičných kolách. Vo väčšine prípadov preto investori presadzujú zaradenie rozhodovania o zvýšení základného imania do zoznamu vyhradených záležitostí podliehajúcich ich súhlasu.

V prípade rozhodnutí týkajúcich sa bežnej „dennej“ operatívy, napríklad schválenia nadlimitných kapitálových výdavkov alebo uzavretia zmluvy, kedy je nepraktické zvolávať valné zhromaždenie, sa rozhodovanie o tomto type vyhradenej záležitosti prenáša skôr na konateľov (predstavenstvo) alebo dozornú radu, rozhodovanie ktorých je v porovnaní s valným zhromaždením administratívne aj časovo flexibilnejšie. Porušenie povinnosti získania súhlasu investora so schválením niektorej z vyhradených záležitostí býva typicky sankcionované uplatnením zmluvnej pokuty priamo voči spoločníkom, resp. akcionárom, ktorí hlasovali o vyhradenej záležitosti bez súhlasu investora.

Právo nominovať členov orgánov

Častou rokovanou otázkou je tiež právo investora nominovať svojho zástupcu do riadiaceho orgánu spoločnosti, teda do funkcie konateľa alebo člena predstavenstva spoločnosti. V našej praxi prevažujú prípady, kedy investor právo nominovať svojho zástupcu do exekutívneho orgánu nedostáva, a ten vo väčšine prípadov až do neskorších fáz zostáva pod kontrolou zakladateľov. Ak investor aj náhodou právo dosadiť konateľa alebo člena predstavenstva dostane, súhlas tohto člena sa rovnako vyžaduje iba v prípade rozhodovania o vyhradených záležitostiach. V bežných záležitostiach môžu zakladatelia (alebo ich nominanti v orgánoch) rozhodovať samostatne. Bežnejšie sa stretávam s dohodou o práve investora nominovať svojho zástupcu do dozornej rady spoločnosti, ako kontrolného orgánu spoločnosti. V takejto situácii potom schválenie dohodnutých vyhradených záležitostí podlieha predchádzajúcemu súhlasu dozornej rady spoločnosti, vždy s podmienkou súhlasu jej člena nominovaného investorom.

Právo investora na informácie

V prípadoch, kedy má investor svojho zástupcu na dozornej rady, uplatňuje toto právo cez zástupcu na dozornej rade, ktorá si od konateľov (predstavenstva) pravidelne žiada informácie o finančnej a obchodnej situácii v spoločnosti. Ak spoločnosť dozornú radu zriadenú nemá, alebo investor v nej nemá svojho zástupcu, v akcionárskych dohodách sa často objavuje tzv. „open books“ ustanovenie, ktoré investorovi dáva právo a zakladateľom (alebo priamo spoločnosti) povinnosť predkladať investorom v pravidelných intervaloch požadované dokumenty a informácie o finančnej situácii v spoločnosti.

S otázkou kontroly a rozhodovania v spoločnosti úzko súvisí tiež otázka prevodov obchodných podielov a akcií v spoločnosti. Aj tomu, v akej miere by investor mal mať právo zakladateľov obmedzovať, alebo naopak prinútiť ich k predaju podielov na firme sa budem detailnejšie venovať v najbližšom blogu.

Tomáš Demo