Digitálnu daň by sme možno vedeli prirovnať ku konaniu banky, ktorá vám pri 5 ročnej fixácii na hypotéke po 2 rokoch jednostranne navýši desaťnásobne úrok. Ani toto prirovnanie však nie je úplne presné, keďže Slovensko pri digitálnej dani figuruje aj ako exekútor. Núti totiž osoby vyplácajúce sumy digitálnym platformám zrážať daň, pokiaľ si tie na Slovensku nezaložia stálu prevádzkareň. A to napriek tomu, že príslušné medzinárodné zmluvy Slovensku zakazujú tieto príjmy zdaňovať.
Ľudia dnes húfne podpisujú hypotéky aj preto, lebo veria, že banka úrok počas fixácie nezdvihne, respektíve jej to platné zákony znemožnia. Čo ak by sme však pripustili takúto možnosť? Koľko ľudí by bolo ochotných zobrať si pri takejto neistote hypotéku? Koľko podnikateľov by bolo ochotných si požičať od banky peniaze? Menej. Aj keď zníženie počtu hypotéky-chtivých môže v dnešných podmienkach na prvý pohľad pôsobiť pozitívne, zúženie možností na efektívne získavanie kapitálu pre podnikateľov je bezpochyby katalyzátorom ekonomického úpadku. Neistota znižuje dôveru a mrazí ekonomickú aktivitu. A to, aký reálny dopad na ľuďmi hmatateľné makroekonomické veličiny takýto mráz môže mať, sme sa presvedčili pred necelými 10 rokmi.
Randenie s playmate
Aj keď sa nám môže zdať, že je nespravodlivé a nemorálne, aby UBER alebo Taxify na Slovensku neplatili dane, rýchle a nekompaktné riešenia takejto situácie vysielajú zlý signál. V podnikaní radi spolupracujete so serióznymi a korektnými partnermi. Pri takýchto partneroch máte väčšiu istotu, že ich správanie osciluje s nízkou volatilitou. V zmluvných vzťahoch sa tomu hovorí „market standard“ a v práve „právna istota“. Dodržiavanie týchto princípov prispieva k efektivite a ekonomike zrýchľuje obrátky. Na druhej strane, ak narazíte na väčšiu neistotu alebo neštandard, požadujete rizikovú prirážku. Ak prenajímate budovu neznámemu nájomcovi, pýtate si prirodzene vyššie nájomné a vyšší depozit. Ak vás niekto lanári investovať do Zimbabwe, požadujete vyššiu potenciálnu ROI. A ak chcete randiť s playmate, musíte počítať so životom na Instagrame.
Prednosť medzinárodného práva?
Z pohľadu medzinárodného práva verejného, Slovensko uplatňuje tzv. monistický prístup, ktorý sa v prípade Slovenska vyznačuje explicitnou prednosťou medzinárodného práva pred domácim právom. Tento princíp bol do slovenského právneho poriadku zavedený až v roku 2001. Teoreticky si tak môžeme predstaviť, že pri krajinách, s ktorými Slovensko uzavrelo zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia pred týmto rokom, by digitálna daň mohla byť obhájiteľná. Ale aj to je veľmi diskutabilné. Hneď §1 zákona o dani z príjmov, ktorý stanovuje digitálnu daň, hovorí, že tento zákon sa použije iba vtedy, ak medzinárodná zmluva nehovorí niečo iné. A tá v prípade digitálnej dane hovorí niečo iné.
Legitímne očakávania
V investičnom práve (a nielen tam) existuje termín legitímne očakávania. Investujete do podnikania v krajine množstvo peňazí a očakávate, že štát napríklad nezvýši z roka na rok dane o 10%. Samozrejme, štát má plné právo zvyšovať dane akokoľvek chce. Dramatické zmeny legislatívneho prostredia však nabúravajú dôveryhodnosť krajiny ako investičného partnera a môžu byť žalovateľné zo strany investora, lebo sú v rozpore s jeho legitímnymi očakávaniami. Toto je oscilácia s vysokou volatilitou. Je to tiež ako pripravovať sa celý rok na svadbu, aby vám partner nakoniec pred oltárom povedal nie. Nemohol to vedieť skôr?
Konanie Slovenska zavedením digitálnej dane však nie je len o rozpore s legitímnymi očakávaniami. Je to o rozpore s jedným zo základných princípov medzinárodného práva – pacta sunt servanda – dohody sa majú dodržiavať. Tu vás netrápi len partnerove „nie“ pred oltárom, ale aj jednostranne zvýšený storno poplatok v hoteli. A ten od vás hotel zároveň aj vymáha tým, že pod hrozbou násilia núti vašich hostí po kostole odovzdať pripravené obálky do rúk pristavenej SBS, keďže svadba bola zrušená.
Správne, úprimné, férové a v súlade s legitímnymi očakávaniami by možno bolo spoločnosti, ktorých sa digitálna daň týka a ktoré dnes na Slovensku podnikajú nelegálne, donútiť právnymi prostriedkami podnikať na Slovensku legálne. A to by bolo možné urobiť aj bez nedávneho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prípade UBER. Podnikanie v súlade so slovenským právom by totiž s veľkou pravdepodobnosťou prinieslo aj povinnosť platiť dane zo ziskov na Slovensku. A ako bonbónik by tak štát možno ochránil vodičov Taxify alebo UBER pred vystavovaním sa riziku trestného stíhania za neoprávnené podnikanie, ktorého sa kritická časť týchto vodičov dopúšťa.
Ale prečo booking.com?
Dá sa rozumieť hnevu štátu v prípade niektorých digitálnych platforiem, ale prečo adresovať digitálnu daň aj k booking.com? Jeho zisky zo Slovenska sa predsa obsahovo významne odlišujú od ziskov, ktoré na Slovensku produkuje činnosť UBERu alebo Taxify. Kým UBER a Taxify do veľkej miery určujú obsah podkladovej služby (zhrnutie poskytol generálny advokát Szpunar), portál booking.com len efektívnejším spôsobom zverejňuje ponuku ubytovacích služieb. Pri booking.com nemôžeme povedať, že podniká na Slovensku. Ak chce Slovensko zdaňovať portál booking.com, musí zdaňovať aj rezervačné systémy hotelových sietí.
Ak to celé zjednodušíme, Slovensko vyslalo do sveta signál, že s právnou istotou na Slovensku nie je možné plnohodnotne počítať. To mimochodom potvrdzuje aj nedávne rozhodnutie okresného súdu v prípade Taxify, ktoré sa významne odlišuje od rozhodnutia v prípade UBER a to napriek tomu, že obsahovo ide o totožné služby. Okrem toho však Slovensko dokázalo, že si na ministerstve financií asi nevieme dať námahu na dôkladnejšie a komplexnejšie rozpoznanie materiálnych rozdielov medzi digitálnou platformou UBER a booking.com. Takéto prešľapy sú pri politicky neutrálnych témach ako je táto asi celkom zbytočné.